Gréckokatolícky kňazský seminár

Bohoslovci spoznávali život otca Vendelína Javorku SJ

V piatok 28.2.2025 sme v našom seminári privítali vzácneho hosťa. Bol ním slovenský spisovateľ a prozaik pán doc. Anton Lauček, ktorý v súčasnej dobe pôsobí na univerzite v Žiline. Je autorom mnohých zaujímavých diel, medzi ktorými zaujíma špeciálne miesto dielo pojednávajúce o živote otca Vendelína Javorku SJ.

Otec Vendelín Javorka SJ sa narodil v roku 1882 v Černovej pri Ružomberku. Od mladého veku v sebe pociťoval túžbu slúžiť v cudzine ako misionár. V reakcii na to ho vtedajší generálny predstavený Jezuitov poslal na štúdiá do Ríma, kde sa mal pripraviť na misie do Ruska. Tam sa usilovne venoval štúdiu ruštiny, a taktiež východnej liturgie, pričom mu bolo pápežom Piom XI zverené budovanie Pápežského ruského kolégia (Russicum). Po jeho dokončení v roku 1928 sa stal jeho prvým rektorom. Na misie do Ruska sa však kvôli Stalinovej diktatúre nedostal. Namiesto toho bol poslaný na misie do Šanghaja, kde sa staral o ruských katolíckych odídencov  východného obradu. Zaujímavosťou je aj to, že počas svojho pôsobenia v Šanghaji zachránil život Tomášovi Baťovi. 

Po určitom čase sa vrátil domov do svojej rodnej krajiny, ale v roku 1945 bol komunistami označený za vatikánskeho špióna. V dôsledku toho sa dostal do Ruska, avšak nie ako misionár, ale ako zajatec v gulagu na Sibíri. Ani tu však nezaháľal a verne ohlasoval Kristovo evanjelium a povzbudzoval svojich spoluväzňov vo viere nádeji a láske, spovedal, krstil a bol blízko tým, ktorým už v živote nič neostalo. Po desiatich rokoch a šiestich vystriedaných táboroch mu nakoniec bola udelená amnestia. No v Rusku ostať nemohol, a tak sa vrátil späť do Československa, do Žiliny, kde žil pod drobnohľadom štátu ešte asi jedenásť rokov, až do svojej smrti v roku 1966. V súčasnosti prebieha taktiež proces jeho blahorečenia.

Pán doc. Lauček nás v závere vrúcne povzbudil k čítaniu umeleckej literatúry, čo nádherne pravdivo zhrnul výrokom: „Každá krása má snahu spojiť nás s Bohom.“

Pánovi docentovi zo srdca ďakujeme za jeho obohacujúcu prednášku, podanú veľmi odborným, a zároveň jemne humorným spôsobom!

autor: Tobiáš Maňko

fotky: Samuel Dávid Bombár

Dodatok od pána doc. Antona Laučeka:

V gréckokatolíckom seminári

Dostal som pozvanie od pána rektora. Pápež František v jednom zo svojich listov zdôrazňuje nástojčivú potrebu popularizácie umenia, keďže pomocou neho možno prístupne zjavovať Božie pravdy širokým masám divákov, poslucháčov aj čitateľov. V dnešnej dobe, keď  spoločnosť valcuje presila nekultúrnosti a ateizmu, je výsostne aktuálna potreba sprostredkúvať posolstvá núkajúce kresťanskú alternatívu  žitia, dvíhajúcu človeka z bahna nekultúrnosti a vulgárnosti. On sa tam dostáva zväčša vďaka pôsobeniu najsledovanejších masmédií, hlavne televízie a internetu. Tie národ vyslovene valcujú.

Kedysi bola najsledovanejším masmédiom kniha obsahujúca kvalitnú beletriu. Poskytovala to, čo by masmédium poskytovať malo: vzdelávala, informovala, vychovávala, socializovala a zabávala. Prinášala návody ako žiť a jej hrdinom, bojujúcim za vznešené ideály dobra a krásy, sa chcel čitateľ aj podobať. Bola múdra a mala dušu, pretože sa stala hľadaním Pána. To Božie sa v jej textoch prejavuje, hoci aj nenápadne ako tichá krása ruže na šípkovom kríku. Bez duše by dielo pripomínalo našminkovanú, už na druhý deň sa rozkladajúcu mŕtvolu. Takýto pomaľovaný výtvor, a to konštatoval už pred poldruha storočím F. X. Šalda, ostáva naveky dôkazom, že veľké ateistické umenie nenájdete. Jednoducho takého nikde na svete niet. Kvalitná beletria sa u nás v súčasnosti zámerne vytesnila na perifériu pozornosti, už druhá generácia sa stala „nečítavcami“ a podlieha devastujúcemu pôsobeniu masmédií, ktoré zo svojej produkcie „vysánkovali“ skutočné umenie. Krásu, ponúkanú Zhora zámerne nahrádzajú „posolstvami“ z iného, protiľahlého brehu. Aj na túto skutočnosť pápež František reaguje.

V mene propagácie kresťanského umenia a literatúry ma teda pozvali do Gréckokatolíckeho kňazského seminára blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Išlo o prednášku týkajúcu sa mojej románovej novely Päť dní Vendelína Michajloviča o černovčanskom rodákovi Vendelínovi Javorkovi, slovenskom misionárovi, ktorého sovietska moc poslala na desať rokov bez súdu do gulagu. (Názov prózy je alúziou na Solženicynovo dielo Jeden deň Ivana Denisoviča – Javorkov otec sa volal Michal, čiže jeho syna v tábore registrovali pod menom Vendelín Michajlovič Javorka.)

V Prešove som pred rokmi vyštudoval ešte jednu vysokú školu (následne mi kamarátka žartom tvrdila, vraj diplom z Prešova platí iba po Kysak), ale seminár, kde mala byť prednáška o mojom rodákovi, nebolo ľahké nájsť. Postavili ho po nežnej revolúcii v jednej z tichších uličiek nad námestím. Biela budova s bránkou, cez ktorú ma vpustil mladý vrátnik pomocou nejakého čipu. Neskoré poobedie, no má vedomosť o mne, nech sa páči ďalej. Idúc popri vrátnici mi nenápadné nakuknutie ponad plece prezradilo rozčítanú knihu na stole.

Vyšli sme spolu na horné poschodie, čakala na mňa izba číslo 85. Keď sa zložím, zrejme unavenému z dlhého cestovania mi dobre padne čaj, pozýva ma na šálku, treba potom zísť na prízemie.

Využil som pozvanie, reku aspoň si kráčajúci nadol obzriem medziposchodia, čo visí rozvešané na stenách, keďže neboli pusté.

Následne prišlo prekvapenie. Keď som sa pristavil a niečo prezeral, ma s úsmevom pozdravil nejaký bohoslovec:

„Sláva Isusu Christu!“

No nevedel som odpovedať…

Ja zahanbený.

Blamáž!

Ale treba sa priznať:

„Prepáčte, ja som v takomto seminári ešte nebol. Mám u vás zajtra prednášku a aspoň odzdraviť by som sa mal vedieť. Poradíte mi?“

„Sláva i vo viki!“

„Čiže sláva Ježišovi Kristovi. Sláva až naveky!“

„Presne tak.“

„Hm… Viete čo? Ten pozdrav je úžasný. Niečo vznešené a majestátne ako keby na človeka dýchlo. Ako zašumenie anjelského krídla čeriaceho dušu.“

„Máme i ďalší: Christos posredi nas! Odpovedá sa: Jest i budet!“

„Kristus medzi nami! Je a bude!“

„Tak…“

Rozlúčil som sa.

„Ďakujem vám pekne. Dovidenia!“

O poschodie nižšie ma znova niekto pozdravil a ja som, chvalabohu, vedel hrdý adekvátne reagovať. A ešte aj dvom ďalším bohoslovcom na prízemí. Ocenil som, že k ich pozdravu zakaždým pribudol aj úsmev. Pripomínali mi mojich študentov, vždy  začiatkom semestra dostávali odo mňa odporučenie, aby na „svetlo v duši, ktoré vyzrádza, že srdce je doma“, čiže na úsmev pri zdravení nezabúdali. Môžu ním toho druhého človeka potešiť, zlepšiť mu náladu, rozsvietiť deň a on ten ich úsmev využije pri iných stretnutiach až do večera, a takto vlastne „ratuje“ desiatky ďalších.

Ráno ešte pred mojím vystúpením som dostal od pána rektora pozvanie na kávu. Bolo sa o čom rozprávať a podpora pápežových odporúčaní zo strany vedenia seminára ma, priznám sa, potešila. Takže  aj na Slovensku máme osvietených cirkevných funkcionárov, ktorí na ruku, podávanú Zhora nezabúdajú.

Po prednáške (mohla byť aj lepšia, ale zas, ako už viackrát, som zabudol vo vrecku saka pripravený papier) na mňa čakala odmena ozaj nezabudnuteľná. Ako poďakovanie štyridsiati bohoslovci vstali a dvojhlasne  mi zaspievali Na mnohaja i blahaja lita – modlitbu za dlhý život, zdravie a spásu. Žiadny hudobný sprievod, pričom krása a mohutnosť čistých hlasov vás zaplaví. Zimomriavky, úžas a nadšenie z takého Božieho daru –  všetko prežívate odrazu.

No treba navštíviť gréckokatolícky seminár počas najväčších sviatkov roka, čiže počas Veľkej noci. Treba zažiť srdce rozochvievajúcu svätú liturgiu, kedy sa to Božie sype na človeka priehrštím. Treba si vypočuť úchvatný spev dvíhajúci dušu až do nebeských výšin. A vo veľkonočnom období tam z každej strany počujete pozdrav, ktorý človeka oslobodzuje, zbavuje strachu, je pre kresťana najradostnejší, lebo mu prináša to najdôležitejšie – nádej:

„Christos voskrese! Voistinu voskrese!– Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal z mŕtvych!“

Ešte o Vendelínovi Javorkovi

Sovietska NKGB ho sledovala už za pôsobenia v Ríme, kde bol prvým rektorom pápežského kolégia Russicum a tiež počas celého misijného pôsobenia v čínskom Šanghaji, v Mandžusku, v Bukovine. V koncentrákoch za polárnym kruhom prežil skoro desať rokov. Bol birituálom, čiže kňazom východného i západného obradu, usilujúcim sa o zbližovanie Ruskej pravoslávnej cirkvi s rímskokatolíckou pod právomocou pápeža. Keď ho v roku 1945 uväznili, mal dávno po šesťdesiatke, a tak mysleli, že kruté pomery neprežije. No Javorka svoje „misionárstvo“ nestratil ani tu. Stovky väzňov tajne pokrstil, mnohí mu umreli na rukách, zažíhal plamienok nádeje v nekonečnej temnote a zúfalstve každému, komu len mohol. Spoluväzni si svojho kňaza chránili a keď najmä kvôli zdravotným problémom nevládal, plnili plán miesto neho, ináč by bol na konci smeny zastrelený. Po desiatich rokoch sa dostal na Slovensko, prichýlili ho príbuzní v Žiline. I tam plánoval, že sa po preliečení vyberie ako misionár do vtedajšieho sovietskeho Ruska, no komunistickí mocipáni to nedovolili.

Aj v Žiline ho sledovala Štátna bezpečnosť. Pastoračnú činnosť vykonávať nesmel, ale aspoň tajne chodil spovedať sestry Františkánky, ktoré pracovali v zariadení pre mentálne hendikepovaných dospelých. Iba sestry vedeli, že Javorka sa ešte počas svojich štúdií spoznal v Barcelone so španielskym geniálnym architektom Gaudím, tvorcom najnádhernejšie kresťanského chrámu Sagrady Familie a že ho proces výstavby a dokončovania stále zaujíma. Pri jednej príležitosti zohnali aj časopis zo Západu, referujúci o súdobej výstavbe diela. Na farebných fotografiách bolo možné obdivovať viaceré veže špirálovitého tvaru a náboženskými symbolmi korunované mozaiky z benátskeho skla, roztrblietané v slnečných lúčoch.

Okrem sestričiek mala vedomosť o známosti Javorku s Gaudím  ešte jedna pani. Volala sa Paula Kiššová, ktorá vychovávala i Ladislava, jedného zo svojich vnukov. Otca mu komunisti zatvorili, pretože neďaleko ich domu v Petržalke utekali ľudia do Rakúska a on nikoho neudal. O celú početnú rodinu sa matka nedokázala postarať.

Vnuk sa rád bicykloval a keď ho v jednej z uličiek pri Mariánskom námestí poprosil nejaký chlapík, aby poroznášal do schránok zväzok tlačovín, údajne jeho už bolia nohy, súhlasil. Išlo o antikomunistické letáky, a tak chlapca po pár hodinách odviedli eštebáci. Pätnásťročného zmlátili do krvi, chceli vedieť meno chlapíka, no povedať nemohol, čo sám nevedel. Keď ho napokon prepustili, malo to ďalšie pokračovanie. Laco, výtvarne nadaný, mal zakázané študovať výtvarníctvo a nemohol absolvovať žiadnu strednú školu.

Jeho stará mama, pravidelná návštevníčka kostola a skvelá kuchárka, dobre poznala pátra Javorku a často, keď niečo drobnejšie upiekla, mu po svätej omši podala vrecúško s drobným pečivom, nech poteší sestričky. Rozprávala mu aj o svojom vnukovi, o tom, že stále maľuje a umenie ho veľmi zaujíma. Javorka jej vtedy povedal, že komunistická totalita raz, ako každá zloba padne a ľudia budú môcť aj slobodne cestovať. A vnukovi odkázal, aby sa potom šiel pozrieť do Španielska, tam uvidí už hádam aj dokončený chrám Sagrada Familia. On mal to šťastie poprezerať si ho rozostavaný a Gaudí mu ukázal aj ostatné naprojektované časti dych vyrážajúceho projektu. V súčasnosti sú dokončené ďalšie veže – bude to ozaj najkrajší kresťanský chrám. Len škoda, že jeho tvorca už nežije na tomto svete. Ale Javorka dúfa, že ak Pánboh dá, na tom druhom sa ešte spolu stretnú.

Vendelín Javorka zomrel 24. 3. 1966, hodinu pred polnocou a svoj odchod predpovedal. V deň Zvestovania Panny Márie, ktorý sa v gregoriánskom kalendár slávi 25. marca, už nebude medzi živými. Podľa ruskej náboženskej tradície je takéto jasnovidectvo pokladané za dôkaz svätosti.  Pochovali ho na Starom cintoríne v Žiline a jeho proces blahorečenia je pred zavŕšením.